Diokleciánove kúpele boli posledné cisárske kúpele postavené v Ríme a zároveň najväčší termálny komplex staroveku to môže vydržať 3000 ľudí. Pokryli plochu cca 13 hektárov a boli postavené na kopci medzi Eskvilínom a Quirinalom Minimálne.
Impozantná časť hlavnej budovy komplexu prežila až do našich čias vďaka premene v Bazilika Panny Márie anjelov a mučeníkovza dizajn ktorého bol zodpovedný Michelangelo. V tomto chráme nájdeme dve nezabudnuteľné diela Igor Mitoraj - monumentálne dvere a mramorová socha hlavy Jána Krstiteľa.
V našom článku sme v krátkosti priblížili osudy areálu a popísali jeho pozostatky, ktoré je možné navštíviť či vidieť. Sú medzi nimi dva kostoly, perfektne zachovaná budova využívaná istý čas ako planetárium, fragmenty vonkajšej steny a jedno z oddelení Museo Nazionale Romano, ktorý sa nachádza v bývalom kláštore postavenom na pozostatkoch termálnych kúpeľov.
História
Diokleciánove kúpele v staroveku
Na prelome boli postavené najväčšie rímske kúpele 3. a 4. storočie, keď už ríši vládli štyria panovníci (tetrarchia), no ani jeden z nich trvalo nesídlil vo Večnom meste. Pozemok na výstavbu nového komplexu kúpil cisár, ktorý ovládal západnú časť ríše. Maximianktorí prišli do Ríma v r 298 rokov. Medzitým sa konala oficiálna inaugurácia komplexu a jeho zasvätenie Diokleciánovi 305 a 306, čo znamená, že stavba trvala len sedem alebo osem rokov!
Architektonicky sa Diokleciánove kúpele podobali na usporiadanie kúpeľov Caracalla, ale boli pôsobivejšie. Celý komplex bol postavený na obdĺžnikovom pôdoryse s rozmermi 376 x 361 m a pokrýval plochu cca 13 hektárov, a prípravy na začatie výstavby si vyžiadali zrovnanie celej štvrte so zemou.
Hlavná budova s rozmermi bola centrálnou časťou komplexu 244 x 144 m. Práve tu boli všetky miestnosti používané na kúpanie umiestnené pozdĺž jednej osi. Pri pohľade z juhozápadu to boli:
- horúca kúpeľňa (kaldárium),
- menšia miestnosť s teplou vodou (tepidárium),
- skvelá miestnosť na studené kúpele (frigidárium),
- vonkajší bazén (natatio) s rozlohou cca 4000 metrov štvorcových.
Zostávajúce pomocné miestnosti, ako sú šatne a vestibuly, sú umiestnené symetricky okolo nich. Napríklad dva palestery alebo cvičebné dvory obklopené portikami lemovali sálu frigidária.
Celý komplex bol oplotený vonkajším prstencom múrov, s priestormi pre pavilóny, fontány a exhedery smerované dovnútra. Priestor medzi vonkajším múrom a centrálnou budovou zaberali záhrady a chodníky pre zamestnancov. Hlavný vchod bol na severovýchodnej strane, ale toto múr smerujúci do centra mesta dostal monumentálnejšiu podobu. Jeho centrálnou časťou bola exedra postavená na umelej plošine (otvorený, polkruhový výklenok, na jeho tvar teraz nadväzuje štvorcový Piazza della Repubblica). Obidva konce boli lemované budovami knižnice a za nimi boli dodatočne okrúhle miestnosti pripomínajúce Panteón, ktoré sa v rôznych podmienkach zachovali až do našich čias (v jednej je dnes kostol sv. Bernarda).
Voda do termálnych kúpeľov bola privádzaná cez akvadukt Aqua Marciaa potom uložené v cisterne, ktorá sa tiahla priamo pod exhedru.
V prameňoch z 5. storočie môžeme nájsť informáciu, že v tom čase mohli Diokleciánove kúpele obsahovať cca 3000 ľudíčo vedie k domnienke, že v časoch najväčšej slávy sa do nich zmestilo oveľa viac! Kúpele boli definitívne opustené po ostrogótskom vpáde do r VI storočiaktorý zničil akvadukt zásobujúci komplex vodou.
Posledné veľké dielo Michelangela
Pri porovnaní Diokleciánových kúpeľov s mnohými pamiatkami v srdci mesta je ťažké nenadobudnúť dojem, že sa k nim osud správal láskavo. IN XVI storočia centrálna časť hlavnej budovy bola stále v dobrom stave a steny budovy (vrátane sály frigidária) siahali po klenbu. Je zaujímavé, že podobná situácia bola aj s múrom obklopujúcim lokalitu vrátane monumentálnej exhedry.
Zvyšky termálnych kúpeľov sa napriek pomerne dobrému stavu zachovalosti prakticky nevyužívali, hoci svoje služby tu poskytovali zrejme dámy ľahkých mravov. Ťažko povedať, prečo sa tak stalo, no v tom čase bola oblasť vidiecka a bola natoľko vzdialená od centra, že sa nikto nerozhodol prerobiť ju na opevnené sídlo (taký bol osud napríklad divadla Marcellus).
Myšlienka využitia starovekých pozostatkov na náboženské účely sa zrodila v r XVI storočia v hlave duchovného podľa mena Antonio del Duca. Podarilo sa mu s ním dostať k pápežovi Pius IVktorým sa páčila myšlienka premeniť pohanskú budovu na kostol. Nový chrám mal byť zasvätený kresťanským mučeníkom, ktorí podľa tradície zahynuli pri otrockej práci na stavbe termálnych kúpeľov. Spolu s kostolom sa na zvyškoch komplexu plánovalo postaviť kláštor pre rehoľu kartuziánov.
Konečné rozhodnutie o realizácii konceptu padlo v r 1561. Dostal za úlohu pripraviť projekt Michelangelokto v tom čase mal osemdesiatku, hoci sa určite uvažovalo aj o iných kandidátoch, keďže náčrty prežili až do našich čias Donato Bramante a Baldassare Peruzzi.
Pri projektovaní baziliky plánoval renesančný vizionár spravidla zachovať existujúce štruktúry. Chrámom podľa jeho návrhu bola budova na pôdoryse gréckeho kríža s tromi vchodmi zodpovedajúcimi trom zachovaným fasádam (dodnes sa zachovala iba jedna). Jadrom novej baziliky bolo frigidárium, a tepidárium bolo začlenené do juhozápadného krídla, ktoré je zo všetkých miestností najzachovalejšie. Najhorší osud postihol kaldárium, ktoré bolo v tom čase v zlom stave – v jeho prípade sa zachoval iba múr apsidy, ktorý slúžil ako vonkajšia fasáda vstupu. Michelangelo sa však dokončenia nedožil a študent po jeho smrti pokračoval v práci Jacopo Del Duca, ktorý je zároveň synovcom Antonia, iniciátora projektu.
Dnešná podoba baziliky sa však od pôvodnej verzie líši. IN 1749pri príležitosti nastávajúceho jubilejného roku bol chrám prestavaný podľa projektu Luigi Vanvitelliktorý zmenil svoju orientáciu o 90 stupňov, interiér vyzdobil ďalšími stĺpmi (napodobňujúcimi antické) a pridal chór s apsidou. Posledná zmena súvisela so zbúraním výrazného fragmentu zachovanej fasády otvoreného kúpaliska natatio. V priebehu storočí sa menila aj výzdoba interiéru, ktorá premenila Michelangelovu dosť strohú pôvodnú dispozíciu na chrám plný nádhery.
Čoskoro po začatí stavby baziliky sa začali práce na kartuziánom kláštore, ktorý bol vybudovaný s využitím zvyškov termálnych kúpeľov, ale presahoval pôvodný priebeh vonkajšej steny. Mal dva kláštory. Menší postavili na mieste otvoreného kúpaliska natatio a zaberal asi 1/3 jeho plochy. Väčší sa volá po Michelangelovi, no s jeho výstavbou sa začalo až po architektovej smrti.
IN 1575keď už sedel na Petrovom tróne Gregor XIII, sa niektoré miestnosti bývalých termálnych kúpeľov, nevyužívané mníchmi, premenili na pápežské sklady, v ktorých sa skladovalo obilie a olej.
Po stopách Diokleciánových kúpeľov
Zvyšky termálneho komplexu susedia so stanicou Roma Termini a každý deň okolo nich prechádzajú davy ľudí. Dostaneme sa k nim metrom (vystúpime na staniciach Repubblica alebo Termini) alebo sa k nim dostaneme pešo z centra po ulici Via Nazionale (pamätajte, že vedie do kopca).
Pri pohľade na mapu je ľahké vidieť, že dnešné usporiadanie ulíc voľne nadväzuje na pôvodný plán starodávneho vonkajšieho múru, z ktorého sa niektoré zvyšky zachovali a sú ukryté v rôznych blízkych zákutiach.
Piazza della Repubblica (Námestie republiky)
Prechádzku začneme pohľadom na Námestie Republiky, ktoré vedie až na 1960 bol volaný Námestie Exedra. Hoci sa na ňom nezachovali žiadne staroveké stopy, jeho polkruhové stavby dokonale kopírujú plán starovekej exhedry, ktorá je súčasťou západnej vonkajšej steny.
Námestie svoju dnešnú podobu získalo počas veľkej premeny celej štvrte uskutočnenej v závere XIX storočia. O chvíľu skôr bola neďaleko postavená hlavná železničná stanica Roma Termini (svoj názov, rovnako ako celá štvrť, zo starovekého termasu) a Rím sa stal hlavným mestom novovytvoreného zjednoteného talianskeho štátu. Nové námestie malo byť reprezentatívnym začiatkom ulice vedúcej do samotného centra Via Nazionale.
Žiaľ, početné staroveké pozostatky boli zničené počas výstavby stanice a vyznačenia námestia a Via Nazionale.
Bazilika Panny Márie anjelov a mučeníkov
Potom budú naše kroky smerovať do termálnych kúpeľov postavených na ruinách a navrhnutých Michelangelom Bazilika Panny Márie anjelov a mučeníkov (vo vlastníctve Santa Maria degli Angeli e dei Martiri). Jeho fasáda si zachovala svoj starobylý vzhľad a pravdepodobne ho obchádza veľa nevedomých turistov, ktorí ho považujú za ďalšiu rímsku ruinu.
Predtým, ako vojdeme dovnútra, stoja za pozornosť dve veci. Prvým je polkruhový tvar fasády, ktorý v skutočnosti je to pozostatok apsidy caldaria (teplá kúpeľ), ktorá už neexistuje. Pôvodne bola táto budova približne v rovnakej výške ako dnešná fontána na Námestí republiky.
Do interiéru vedú monumentálne dvere od poľského umelca Igor Mitoraj. Po ich prekročení sa ocitneme v predsieni, ktorá vznikla premenou najzachovalejšej časti Diokleciánových kúpeľov, teda tepidária, ako sa nazývala miestnosť s teplou vodou, ktorá spájala caldarium s frigidáriom. Klenba predsiene pripomína Panteón a má dokonca okulus, teda otvor je umiestnený hore.
Po prejdení vestibulom sa ocitneme vo vnútri chrámu postaveného vo frigidáriu, teda rozľahlej sále na studené kúpele. Táto miestnosť si zachovala svoje pôvodné usporiadanie, aj keď občas stojí za to pripomenúť zo staroveku bola podlaha o niekoľko metrov nižšie. Predtým, ako vojdeme dovnútra, nevynechajme súsošie zobrazujúce hlavu Jána Krstiteľa, ktoré vytesal už spomínaný Mitoraj.
Výzdoba vo vnútri kostola je takmer výlučne moderná a nemá nič spoločné s pôvodným vzhľadom termálnych kúpeľov. Výnimkou sú niektoré žulové stĺpy, ktoré kvôli zvýšeniu úrovne podlahy museli doplniť o nové podnože. Zostávajúce stĺpy iba vyžarujú starodávne štruktúry a boli vytvorené v tomto procese rekonštrukcia z 18. storočia.
Počas návštevy chrámu nezabudnite skontrolovať miestnosť, kde sa nachádzal jeden z bazénov frigidária v časoch, keď boli v prevádzke termálne kúpaliská. Táto miestnosť si zachovala pôvodné klenuté stropy a dnes sa v nej nachádza expozícia predstavujúca históriu komplexu.
Z tejto miestnosti vstúpime na malý dvor vedúci do sakristie. Ide o priestor, ktorý v minulosti zaberal otvorený bazén (natatio), kde môžeme vidieť jeho fasádnu stenu zachovanú v pôvodnej výške.
Museo Nazionale Romano (Terme di Diocleziano)
IN 1898 sa bývalý kartuziánsky kláštor premenil na Národné rímske múzeum (Museo Nazionale Romano), ktorými sa môže pochváliť najbohatšia zbierka starožitností z rímskych čias. V súčasnosti sú nimi zhromaždené exponáty vystavené na štyroch rôznych miestach (najvýznamnejšie zbierky je možné vidieť v susednom Palazzo Massimo) a len časť zbierky sa zachovala v Diokleciánových kúpeľoch.
Návšteva múzea nám poskytne príležitosť vidieť nádherné fragmenty pozostatkov starovekých kúpeľov. Je pravda, že väčšina bývalého kláštorného komplexu sa stala modernou a v ničom sa nepodobá starovekým kúpeľom, ale v juhozápadnej časti múzea sa zachovali niektoré autentické budovy.
Medzi nimi sú ruiny obrovského otvoreného bazéna natatioktorá pôvodne pokrývala plochu cca 4000 metrov štvorcových. Časom ho však prekryli novšie stavby a dodnes sa z neho zachovala len malá časť. IN Šestnáste storočie asi tretina jeho pôvodnej plochy bola postavená na štvorcovom pôdoryse so stranami 40 m takzvaný Malý kláštor (nazývané po vytvorení múzea kláštor Ludovisipretože pôvodne tam bola vystavená zbierka, ktorá predtým patrila tejto rodine). Zaujímavé je, že na začiatku Z dvadsiateho storočia dokonca sa plánovalo jeho zbúranie, aby sa odhalili staroveké pozostatky, ale nakoniec sa od tohto nápadu upustilo.
Pôvodná hĺbka bazéna bola len jeden meter a jeho dno bolo obložené čiastočne zachovanými a dnes viditeľnými doskami z carrarského mramoru. Zo strany frigidária mala plaváreň veľkolepú monumentálnu fasádu, ktorá pripomínala budovy rímskych divadiel. Jeho fragment v pôvodnej výške sa zachoval dodnes. Žiaľ, veľká časť fasády bola zničená počas r Osemnáste storočie rekonštrukcia baziliky, keď k nej pribudla apsida.
Ruiny tzv Izba VIII o rozmeroch 44 x 20 m. Z pôvodnej klenby, ktorá pôvodne pokrývala celú miestnosť, sa zachoval len fragment valenej klenby na jednom konci, no aj takýto malý kúsok umožňuje oceniť remeselnú zručnosť rímskych staviteľov. V tejto miestnosti sú vystavené dekoratívne prvky nájdené počas výkopových prác. Izba VIII je ohraničená ďalšími dvoma pôvodnými miestnosťami: Izba X slúžila ako predsieň (predsieň), a Izba IX bol pravdepodobne použitý ako šatne (apodytérium). Lákadlom pre návštevníkov so záujmom o tematiku termálnych kúpeľov sú ich modely a video s vizualizáciou areálu v časoch najväčšej slávy.
Tu je potrebné zdôrazniť, že pozostatky termálnych kúpeľov a s nimi súvisiace nálezy tvoria len zlomok celku. Okrem nich nás počas návštevy múzea čakajú aj:
- epigrafická výstava jedna z najvýznamnejších zbierok starovekých nápisov na svete,
- výstava venovaná latinským národom obývajúcim historickú zem Lazio pred založením Ríma (obdobie od neskorej doby bronzovej do r. 6. storočie pred Kristom),
- prichádzajúce od začiatku 5. storočie pred Kristom predmety z hrob bojovníkaktorý bol nájdený v latinskom meste Lanuvium,
- výstava venovaná rímskym vierovyznaniam (vrátane. mitraizmus),
- Veľký kláštor so stranami na dĺžku 100 m (a s vnútorným otvoreným štvorcom rozmerov 80 x 80 m), jeden z najväčších kláštorov v celom Taliansku. Niekedy sa označuje ako meno Michelangeloale jeho výstavba začala po smrti vizionára. Dnes slúži ako záhrada a výstavné miesto, kde ho môžeme obdivovať 400 sôch, reliéfov, oltárov, stĺpov a sarkofágov. Najcharakteristickejším prvkom zbierky sú monumentálne hlavy zvierat nájdené v blízkosti Trajanovho fóra.
Vstup do múzea je z ulice Viale Enrico de Nicola. Predtým, ako vôbec vstúpime do časti s lístkami, prejdeme okolo malej záhrady s monumentálnou vázou uprostred a rôznymi starodávnymi pozostatkami. Pre pokojnú návštevu múzea sa oplatí plánovať medzitým 90 až 120 minút.
Osemhranná budova
Odchodom od baziliky severozápadným smerom po chvíli prídeme do osemuholníková budova (it. Aula ottagona delle Terme di Diocleziano) zovretý medzi ulicami Via Cernaia a Cez Parigi. Táto budova bola súčasťou hlavnej budovy, no dnes nie je isté, aký bol jej pôvodný účel. Neprítomnosť vykurovacieho systému môže naznačovať, že v ňom bolo menšie frigidárium.
Konštrukcia budovy je vo veľmi dobrom stave, vrátane betónovej kupoly, no všetky ozdoby v priebehu storočí zmizli. Osemhranná budova sa nazýva čas Planetárium (keďže túto funkciu vykonával 1928 až 1986držaním titulu na čas najväčšie planetárium v Európe) alebo Banícka izba.
V súčasnosti patrí budova Museo Nazionale Romano a slúži ako výstavný pavilón. Za tie roky sa nám podarilo nahliadnuť dovnútra len dvakrát, no v areáli sa vždy oplatí skontrolovať možnosti vstupu.
St. Bernard v kúpeľoch
Z monumentálneho múru s výhľadom na centrum mesta sa zachovali dve hraničné kruhové stavby. Ten severný sa ku koncu premenil XVI storočia v kostol sv. Bernarda (Chiesa di S. Bernardo alle terme).
Nájdeme ho na konci rovnomenného námestia, no je taký skrytý, že si ho takmer nikto nevšimne a veľkú väčšinu turistov zaujíma predovšetkým kostol Panny Márie Víťaznej so slávnymi Extáza sv. Teresa od Berniniho.
Z vonkajšej strany kostol sv. Bernard nijako nepripomína starodávnu budovu, dostala totiž typickú modernú fasádu. Keď sa však prejdeme kúsok po ulici Via Torino, uvidíme starobylé tehly.
Centrálnu časť kostola tvorí rímska rotunda, ktorá je v priemere zmenšeninou Panteónu 22 metrov. Je pravda, že dostal aj moderné dekorácie, no jeho interiér si zachoval pôvodné usporiadanie. Vo vnútri sú okamžite viditeľné kazetové kupolové dekorácie, ktoré odkazujú na dekorácie Bazilika Maxentius z Forum Romanum. Kostol je známy aj ôsmimi plastikami svätých od manieristického umelca umiestnenými vo výklenkoch Camillo Mariani.
Ruiny baru pozdĺž Via Cernaia
Počiatočný (juhozápadný) úsek Via Cernaia prechádza stredom bývalého baru, teda plochy využívanej na telesné cvičenie. Počas výkopových prác realizovaných na oboch stranách ulice bola pôvodná úroveň podlahy tejto časti areálu vynesená na denné svetlo. Aj keď sa toho veľa nezachovalo, v areáli sa oplatí pozrieť si priestor vykopávok, kde môžeme vidieť: fragmenty pôvodnej mramorovej podlahy, základy apsidy a miesto, kde vedie kolonáda.
Juhozápadný pavilón vonkajšej steny
Ostatné krajné pavilóny vonkajšieho múru sa tiež zachovali a môžeme ho vidieť z ulice Via del Viminale. V súčasnosti nejde o samostatne stojacu stavbu, keďže bola prepojená so susednými objektmi, ale jej polkruhová časť vyčnieva za líniu ostatných fasád. Dnes je v ňom reštaurácia.
Fasáda tejto starobylej budovy je teraz tehlová, ale v časoch najväčšej slávy bola obložená bielymi štukovými ornamentmi.
Detail vonkajšej steny na Via Gaeta
Posledná stopa po Diokleciánových kúpeľoch, ktorú sme opísali, je priebeh vonkajšej steny viditeľnej z ulice Cez Gaeta. Na južnej strane vidíme fasádu niekdajšieho krytého objektu stojaceho v nároží areálu a hneď vedľa neho sú viditeľné zvyšky plytkej exhedry zdobenej zvnútra kolonádou.