vlajka
NATO je skratka pre Severoatlantickú alianciu, teda Organizáciu Severoatlantickej zmluvy. Organizácia je známa aj ako Severoatlantická aliancia alebo Severoatlantický pakt. Ide o vojenskú zmluvu uzavretú 24. augusta 1949 v rámci Severoatlantickej zmluvy, uzavretú 4. apríla vo Washingtone.
Počiatky NATO treba hľadať v situácii, ktorá nastala po skončení nepriateľských akcií 2. svetovej vojny, keď sa skončila spolupráca spojencov USA a koalície so Zväzom sovietskych socialistických republík (ZSSR) a začala sa studená vojna. Potom v roku 1948 Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko a Spojené kráľovstvo podpísali Bruselský pakt, ktorý sa v nasledujúcom roku pretransformoval na Severoatlantický pakt.
Pôvodne malo byť NATO obrannou organizáciou, ktorá svojim členom poskytne pocit bezpečia zoči-voči hrozbe komunistických štátov. Hlavným dôvodom vzniku NATO bolo presvedčenie o agresivite politiky ZSSR a ohrození krajín západnej Európy, ktoré boli spôsobené radom udalostí: v roku 1947 - vznikla Kominterna, 1948 - komunistický prevrat v Československu a blokáda Západného Berlína v rokoch 1948-49.
Pôvodne bolo v NATO začlenených desať krajín (Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Nórsko, Dánsko, Island, Taliansko, Portugalsko, Spojené štáty americké a Kanada – tzv. zakladajúci členovia). V nasledujúcich rokoch vstúpili do NATO ďalšie členské štáty. V roku 1952 bola rozšírená o Grécko a Turecko, v roku 1955 o Nemecko a v roku 1982 o Španielsko.
V roku 1999 sa v štruktúrach tejto organizácie objavili prvé krajiny z bývalého východného bloku (Poľsko, Česká republika a Maďarsko). Počas zasadnutia lídrov NATO v Prahe v roku 2002 boli do aliancie pozvané ďalšie krajiny: Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Tieto krajiny oficiálne pristúpili k paktu 29. marca 2004. 1. apríla 2009 sa Albánsko a Chorvátsko stávajú oficiálnymi členmi NATO. Posledný, 29. člen bol prijatý 5. júna 2022 a bola to Čierna Hora a toto rozhodnutie padlo na bruselskom summite 25. mája toho roku.
NATO bolo do roku 1990 hlavnou politickou a vojenskou štruktúrou na západnej strane v konfrontačnom, bipolárnom svetovom systéme ako odporca sovietskeho bloku a Varšavskej zmluvy, ktorá vznikla v roku 1955. S koncom studenej vojny sa charakter paktu zmenil. Zmeny na medzinárodnom poli a rozpad bloku komunistických štátov priniesli zmeny v strategických koncepciách NATO.
Dnes je to skôr protiteroristická koalícia. Dôsledkom týchto zmien bola takzvaná nová strategická koncepcia. Predpokladalo udržanie dostatku konvenčných a jadrových síl schopných odradiť potenciálnych agresorov a vykonávať aktivity zabraňujúce možným ozbrojeným konfliktom vo svete.
Pozornosť sa sústredila aj na zaistenie bezpečnosti štátov Aliancie zoči-voči rôznorodým a mnohostranným medzinárodným hrozbám (etnické a územné konflikty, šírenie zbraní hromadného ničenia a zbraňovej techniky, prerušenie dodávok strategických surovín, terorizmus a sabotáže). Prvou nezávislou vojenskou akciou NATO bola intervencia v Kosove. Po skúsenostiach z tejto misie bol tento koncept aktualizovaný.
Táto nová aktualizovaná koncepcia zaviedla „operácie nespadajúce pod článok 5“, čo sú predovšetkým operácie reakcie na krízu, to znamená operácie ozbrojených síl zamerané na riešenie základných príčin kríz alebo kríz, ktoré ohrozujú regionálnu alebo globálnu bezpečnosť a porušujú ľudské práva (10). Rovnako ako pri mierových operáciách by zasahujúce sily mali konať nestranne, keďže nie sú stranou konfliktu.
Je potrebné dodať, že v histórii NATO došlo k početným turbulenciám.
Od roku 1966 Francúzsko pozastavilo svoje členstvo vo vojenských štruktúrach Paktu, pretože jeho vodca, generál Charles de Gaulle, sa rozhodol vyvinúť vlastný systém jadrovej obrany. Vrátilo sa im to, ale len čiastočne, až v roku 1995 a až v roku 2009. Grécko urobilo podobnú vec v rokoch 1974 – 1980. Dôvodom tohto rozhodnutia bol konflikt s Tureckom a presvedčenie Grécka, že NATO v tomto smere nič nerobí. Okrem toho Španielsko nepatrilo do vojenskej štruktúry od svojho prijatia za člena až do roku 1997.
Čo sa týka štruktúry NATO, tá sa v priebehu paktu zmenila. V rámci dojednaní na konferencii NATO (Praha 2002) sa v roku 2003 zmenila štruktúra rozhodovacích centier aliancie. Nová štruktúra sa odchyľuje od geografického rozdelenia velenia v prospech rozdelenia právomocí.
Operačné funkcie boli rozdelené medzi novozriadené Veliteľstvo spojeneckých síl pre operácie (ACO) a Veliteľstvo spojeneckých síl NATO pre transformáciu (ACT). V súčasnosti je najdôležitejším riadiacim orgánom Paktu Severoatlantická rada (Rada NATO, ktorú tvoria predstavitelia členských štátov. Rada NATO môže zasadať na rôznych úrovniach. Pravidelne sa stretáva na úrovni ministrov zahraničných vecí ( dvakrát ročne) a stálych zástupcov (najmenej raz týždenne).
Za výnimočných okolností sa môže stretnúť aj na úrovni hláv štátov a vlád. Popri Rade NATO sú najdôležitejšími organizačnými štruktúrami Paktu: Výbor pre obranné plánovanie, Skupina pre jadrové plánovanie, Vojenský výbor (ktorý je najvyšším vojenským orgánom Paktu) a jemu podriadený Vojenský štáb a Medzinárodný sekretariát s. generálny tajomník NATO. Generálny tajomník NATO je najvyššou politickou funkciou v Aliancii a podľa zaužívanej praxe ho obsadzujú európski civilní politici.