V najjednoduchšom zmysle irónia znamená skrytú zlobu, pohŕdanie, výsmech vyjadrený so zdanlivým súhlasom alebo výsmech skrytý v zdanlivom súhlase. Pochádza zo starogréckeho slova eriomeia, čo znamená výsmech.
V ironickom použití sú časté interferencie, napr. „samozrejme“, „nepochybne“, „naozaj“, „ako je známe“ a metajazykové prvky smerujúce k nasmerovaniu príjemcu výpovede k jej správnej interpretácii. Veľmi často sa v písaných textoch pokúšajú graficky označiť iróniu pomocou kurzívy, tučného písma, podčiarknutia alebo veľkých písmen. Koncom devätnásteho storočia sa objavili pokusy zaviesť grafický znak irónie navrhnutý francúzskym básnikom Alcantarom de Brahmom, ktorý mal tvar obráteného otáznika. Neuchytilo sa to však.
Štylistická postava
Iróniou možno nazvať aj štylistickú figúru, ktorá spočíva v rozpore medzi doslovným a zamýšľaným významom výpovede. Recipient si tento rozpor vo väčšine prípadov všimne a zaobchádza s ním v zmysle paródie alebo skrytého výsmechu. Irónia má v tomto prípade viacero funkcií: výsmech oponenta (satirická funkcia), posilňovanie argumentov, spestrenie výpovedí, ukazovanie odstupu (aj voči sebe samému – sebairónia), potešovanie publika.
Filozofický postoj
Irónia môže znamenať aj estetickú kategóriu súvisiacu so špecifickým filozofickým postojom, v ktorej prevláda vnímanie reality predovšetkým ako zápasu neprekonateľných protichodných síl, a tak smeruje k dosiahnutiu odstupu od nej. Už v starovekom Grécku sa objavila ako sokratovská a tragická irónia. Tragickou iróniou je, že hlavný hrdina si neuvedomuje vážnosť vlastnej situácie. Ako príklad si vezmite mýtus o Labdakidoch. Oidipus zabitím Lajosa spácha tragickú vinu (hamartiu), ktorá si nie je plne vedomá. Hrdina nepozná identitu svojej obete. Rovnako je to aj s manželstvom s matkou. Oidipus hreší aj pýchou (hybris), pretože obviňuje Tiresia a Kreóna zo zrady a odmieta uznať svoju vinu. Sokratovská irónia, t. j. spôsob rozhovoru, ktorý používal Sokrates s náhodnými účastníkmi, ktorí sa stretli na Agore, slúžila na odstránenie zdania pravdy. Zručným kladením otázok a usmerňovaním účastníkov rozhovoru podľa ich vlastného uvažovania ich naklonil k ich vlastným názorom a vyjadril im morálne pravdy, ktoré uznával. Jeho niť prevzali mnohí filozofi, vrátane S. Kierkegaard a L. Shestow.
Romantizmus
Ďalšia vlna irónie, chápaná ako estetická kategória, prichádza v období romantizmu. Takzvaná romantická irónia získala nový význam, prikázala básnikovi ukázať rozpory vládnuce svetu, človeku a umeniu z diaľky od sveta. V tomto období sa to prejavilo spájaním protichodných prvkov ako komédia a tragédia či fantasy a realizmus. Navyše bola silne zdôraznená autorova dominancia nad vytvoreným dielom, ako v „Beniowskom“ Juliusza Słowackého. Ďalšia éra, v ktorej je irónia populárna v literatúre, je postmodernizmus. Najvýznamnejšími teoretikmi irónie v rámci postmodernizmu boli Paul de Man, Harold Bloom a Richard Rorty.
Dekonštrukcia
Podľa de Mana irónia úzko súvisí s dekonštrukciou, a presnejšie – je hlavnou príčinou fenoménu „chybného čítania“. Ako viete, de Man, podobne ako Jacques Derrida, zastáva názor, že každý text obsahuje určité prvky, ktoré znemožňujú postaviť jeho jedinú správnu interpretáciu, otvára mnohé možné interpretácie, ktoré sú rovnocenné. V tomto prípade hrá najdôležitejšiu úlohu irónia, ktorá narúša konzistenciu výpovede. Táto kategória ani tak neprevracia význam, ako skôr odvádza jeho pozornosť a robí ho nepolapiteľným. Vo filozofickom zmysle, o ktorom sme písali vyššie, irónia spôsobuje, že si človek uvedomuje svoje slzy a nedostatok kontroly nad jazykom.
Skladby Skladby
Ako uvádza Adam Lipszyc, v diele Harolda Blooma nie je irónia znakom jazyka, ale „stopou trópov“. Je to jedna z metód, ktorou sa subjekt môže brániť vplyvu iných, má teda interpersonálny charakter, neexistuje sám pre seba. Iróniou je inverzia, preto zámerne zavádza.
Podľa Rortyho je však, ako píše Michał Paweł Markowski, irónia predovšetkým znakom spochybňovania existencie objektívnej pravdy o bytí, prejavom relativizmu – dočasnosti všetkých pohľadov.
Každé dielo interpretované postmodernou metodológiou obsahuje prvky irónie (najmä ak si osvojíme de Manov koncept). Sebairónia je zvláštnosťou literárnych časopisov a fiktívnych časopisov, teda fiktívnych časopisov, v ktorých sa zaoberáme premyslenou hrou autora plížiaceho sa medzi pravdou a fikciou, pózou a úprimnosťou.
Pri definovaní irónie je veľmi dôležité nezamieňať si ju so sarkazmom.
Sarkazmus
Sarkazmus je teoreticky len zvýšená irónia, zvyčajne používaná na vyjadrenie negatívneho postoja k niečomu alebo niekomu, na kritiku situácie alebo niekoho správania. Dôležité je, že irónia v určitých situáciách môže byť prejavom láskavosti, nežnosti (Môj hrdina; Ach, ty bastard), pričom sarkastické výroky sú zaťažené negatívnym emocionálnym nábojom.
Navyše, sarkazmus nemusí byť ironický, ako je vyjadrený napríklad vetou „Prirodzene som od teba nič dobré nečakal.“ Táto veta môže byť sarkastická, ale nie ironická, keďže výpoveď je jednoznačne v súlade so zámerom, čo znamená, že nie je priestor na dvojznačnosť či výklad.