Zvyšky obecenstva zabudované do renesančného zámku Divadlo Marcellus patria medzi najfascinujúcejšie staroveké stopy v Ríme. Pôvodná budova bola postavená takmer 100 rokov pred slávnym Koloseom a stal sa architektonickým vzorom pre všetky neskoršie rímske divadlá.
Divadlá starovekého Ríma
Obyvatelia Ríma, na rozdiel od Grékov, nemali chuť na divadelné umenie, namiesto toho uprednostňovali krvavejšie predstavenia: preteky vozov a zápasenie gladiátorov. Napriek tomu v hlavnom meste existovali tri divadlávšetko zabudované 1. storočie pred Kristom, do ktorého sa zmestí celkovo cca 50 000 divákov. Naštudovali okrem iného aj ľahko vnímateľné melodramatické hry sprevádzajúce oslavy svetské sviatky (ludi saeculares) a organizovali sa hudobné vystúpenia.
Z iniciatívy bolo postavené prvé stále divadlo v Ríme Pompeius Veľkýktorý chcel takto osláviť svoje víťazné vojenské výboje. Komplex bol slávnostne otvorený v r 55 pred Kr., a divadlo dostalo meno po svojom zakladateľovi. Žiaľ, do našich čias sa nezachovali žiadne viditeľné pozostatky tohto objektu. Vieme len, že zaberal oblasť medzi dnešným námestím Campo de 'Fiori v Ríme a archeologickým náleziskom Largo di Torre Argentína. Skromnou spomienkou na starú stavbu je oblúkový tvar ulice Via di Grotta Pintaktorý bude dokonale kopírovať rozloženie publika antického divadla.
Myšlienka postaviť ďalšie monumentálne divadlo sa zrodila v hlave Július Caesar. Chcel postaviť veľkolepú budovu, ktorá by prekonala veľkoleposť komplexu založeného jeho rivalom Pompeiom. Dokončenia stavby, v ktorej pokračoval prvý rímsky cisár, sa však už nedožil Octaviana Augusta.
Bol tretím divadlom v Ríme Divadlo Balbusktorý stál v bezprostrednej blízkosti dvoch predchádzajúcich. Tiež sa nezachoval do našich čias, ale bolo možné nájsť fragmenty budov, ktoré sa nachádzali priamo za jeho javiskom. V súčasnosti sú tieto ruiny súčasťou národného múzea Museo Nazionale Romano Crypta Balbi.
Divadlo Marcellus: História a architektúra
Stavba budovy sa začala, keď bol Julius Caesar ešte nažive. Začali s prípravou staveniska na výstavbu, ktorá bola spojená s búraním častí Cirkus Flaminius a premiestnenie alebo odstránenie okolitých budov a chrámov. Po Caesarovej smrti v r 44 pred Kr. prevzal zodpovednosť za projekt Octaviana Augustačím sa stavba skončila. Hotové divadlo dostalo meno po jeho predčasne zosnulom (len vo veku rokov). 19 rokov) synovec a dedič Marcellus. Medzitým sa konala oficiálna inaugurácia divadla 13 a 11 pred Kr., hoci prvé javiskové predstavenia sa tam organizovali už v r 17 pred Kr.
Divadlo Marcellus, postavené neďaleko Tiberu sa stal architektonickým vzorom pre všetky neskoršie stavby tohto typu postavené v ríši. Jeho výprava sa však líšila od gréckych divadiel. Po prvé, v rímskej architektúre boli divadlá nezávislými štruktúrami a v gréckom svete boli vykopané v prirodzených svahoch. Oba typy budov mali spoločné polkruhové hľadisko tzv jaskyňa, javisko a za ním stojaca scéna. Hlavný rozdiel bol orchesterako sa nazýval priestor medzi javiskom a hľadiskom. V prípade divadla Marcellus a ďalších rímskych divadiel mal polkruhový tvar a boli v ňom umiestnené prenosné kurilské stoličky, ktoré boli určené pre predstaviteľov vyšších vrstiev. V gréckych divadlách mal orchester tvar kruhu a bol určený pre zbor, nie pre divákov.
Diváci divadla Marcellus stáli tvárou k Tiberu a mohli sa aj ubytovať 20 500 divákov. Fasáda auly, len z travertínu, pozostávala z troch úrovní. Prvé dve boli arkádové (41 arkád na každej úrovni). Prízemná časť bola zdobená stĺpmi v dórskom ráde a ďalšie poschodie v iónskom štýle. zaujímavé, bolo to pravdepodobne prvé použitie dvojposchodovej kolonády v rímskej architektúre.
Posledné tretie poschodie, ktoré sa dodnes nezachovalo, malo pravdepodobne podobu jednoduchej steny bez arkád, zdobenej pilastrami. Najvyššiu úroveň divadelného publika, podobne ako v prípade Kolosea, zrejme zaplnili len drevené lavice určené pre najnižšie spoločenské vrstvy.
Dnes nie je isté, dokedy sa divadlo využívalo. Je možné, že sa s ním ako so zdrojom stavebného materiálu zaobchádzalo už v r 4. storočie. Zo zachovaných prameňov vieme, že dnes už neexistujúca budova javiska stála v r 421.
Ďalšie deje
Po páde Západnej ríše a nástupe kresťanstva zdieľalo Marcellovo divadlo osud ďalších monumentálnych pohanských stavieb – storočia sa s ním zaobchádzalo ako s kameňolomom a rozoberalo sa kus po kuse. IN 11. alebo 12. storočia zvyšky publika sa dostali do rúk rodiny Pierleoneovcov, ktorí starovekú stavbu začlenili do svojej opevnenej pevnosti, siahajúcej od Tiberu po Kapitol.
IN 1368 právo na túto oblasť prevzala rodina Savelli. Nie všetko 150 rokov neskôr sa rozhodli nahradiť stredoveké stavby renesančným palácom. Na túto náročnú úlohu ich najali Baldassar Peruzzi, študent Donata Bramanteho, ktorý pred časom postavil jeden nádherný Villa Farnesina. Architekt úhľadne integroval zachovanú fasádu rímskeho divadla do nového sídla.
IN 18. storočie Palác sa stal majetkom rodiny Orsini, ktorá v ňom vykonala určité zmeny, najmä však vo vnútri rezidencie.
Divadlo Marcellus dnes a pamiatky v okolí
Dve nižšie úrovne prežili až do našich čias 12 oblúkov každýktoré zostávajú neoddeliteľnou súčasťou zadnej steny Palác Orisini (Palazzo Orsini). Tvoria menej ako tretinu pôvodnej vonkajšej fasády. Uvidíme ich z úrovne ulice Via del Foro Piscario (pohľad zblízka) resp Via del Teatro di Marcello (pohľad z väčšej diaľky).
Oproti divadlu Marcellus stojí fragment kolonády pozostávajúcej z troch mramorových stĺpov Chrám Apolla Sosia S 433 pred n. l.ktorý bol vybudovaný z vďaky za vyhladenie moru z mesta. Komplex bol prestavaný v r 34 pred Kr. za vlády konzula Gaius Sosius, teda druhá časť názvu. Blízkosť divadla a chrámu nie je náhodná, keďže prvý mal byť dejiskom scénických predstavení inscenovaných od r. pri príležitosti každoročného a deväťdňového festivalu Apollo Medicus (liečiteľ).
OBRAZY: 1. Fragment kolonády Chrámu Apolla Sosiana; 2. Divadlo Marcellus.
V súčasnosti je súčasťou Marcellovo divadlo (bez možnosti vstupu do samotného paláca) a Apolónov chrám malé archeologické nálezisko prístupné bez vstupeniek. Oplatí sa prejsť až na koniec oddeleného priestoru a dostať sa k monumentálnej bráne, ktorá bola v minulosti vstupom do starodávnej Portico z Octaviea ktorý je teraz súčasťou Kostol Sant'Angelo v Pescheria.
Už neexistujúci portikus založil Octavian August na mieste podobnej, no menej pôsobivej stavby, a jeho meno je odvodené od mena cisárovej sestry Octavie. Bol postavený na obdĺžnikovom pôdoryse so stranami cca 119 a 132 m. V jeho vnútornej časti sa nachádzal až 5 budovvrátane dvoch chrámov a knižnice. V samotnom portiku sa uchovávali neoceniteľné umelecké diela od najväčších gréckych majstrov: Phidias, Lysippos (niekoľko desiatok bronzových sôch koní) a Skopas. Budova bola obnovená v r 203 rokov cisárom Septimius Severusčo pripomína dodnes zachovaný nápis na architráve. Tu stojí za zmienku, že staroveký Rím bol plný portiká obklopujúcich otvorené nádvoria, ale žiadne z nich sa nezachovalo do našich čias.
V tejto oblasti sa nachádzal aj jeden z najstarších rímskych cirkusov – dodnes sa nezachoval Circus Flaminus (Circus of Flaminius). Nemala však monumentálnu podobu známu z Circus Maximus ani typický tvar trate, skôr pripomínala veľkú lúku. Z toho dôvodu sa tam neorganizovali preteky vozov, ale nanajvýš dostihy. Častejšie sa však využíval na organizovanie oficiálnych stretnutí a prehliadok.
