Po dlhých rokoch skúmania dna Atlantického oceánu a trosiek Titanicu sa nepodarilo nájsť telá všetkých obetí katastrofy. Keď sa loď rozlomila na dve časti a jej časti začali rýchlo klesať, až napokon zmizli pod vodou, morské prúdy rozmetali jej úlomky a telá ľudí, ktorí boli na lodi, po obrovskej ploche dna oceánu.
Z 2228 pasažierov Titanicu prežilo katastrofu len sedemstotridsať. Zahynulo takmer osemdesiat percent posádky, vrátane všetkých mechanikov, celého orchestra, staršieho telegrafného operátora a kapitána Smitha, ktorý mal na jeho počesť česť neopustiť potápajúcu sa loď. Thomas Andrews, ktorý bol zodpovedný za stavbu Titanicu, bol naposledy videný vo fajčiarni po druhej hodine ráno. Je isté, že pri náraze zomrel, hoci jeho telo sa nenašlo. Jeden z telegrafistov a dôstojník sa zachránili, keď čakali na pomoc na prevrátenom člne.
Pri nehode zahynula menej ako polovica cestujúcich v prvej triede. Z cestujúcich v druhej triede viac ako polovica zahynula a najmenej privilegovaná tretia trieda stratila tri štvrtiny ľudí. V záchranných člnoch Titanicu bolo miesto pre 1000 ľudí, no začiatok evakuácie bol veľmi neuvážený a chaotický. Člny odchádzali, hoci miesta pre ostatných bolo ešte dosť a následkom toho boli ďalšie člny nebezpečne preplnené.
Nešťastníci, ktorí spadli do vody, nikoho nezaujímali. Snažili sa zachrániť skákaním na väčšie predmety a nábytok z lode, ktoré plávali na hladine. Boli však premočené a teplota taká nízka, že ich veľmi rýchlo zabil mráz. Geoffrey Lowe, piaty dôstojník, sa ukázal byť hrdinom, ktorý zachránil niekoľko životov tým, že tých, čo prežili, rozdelil na niekoľko člnov a potom ľudí vylovil z vody. Nemal však fyzické schopnosti pomôcť každému, a tak sa ostatní unášali v ľadovom oceáne a čakali na pomoc.
Panika, ktorá vypukla, keď si všetci zrazu uvedomili nevyhnutnosť osudu Titanicu, viedla k Danteho scénam. Niektorí muži sa hystericky pokúšali dostať k záchranným člnom pred očami žien a detí. Strach o vlastný život zatienil morálku a česť. Ozvali sa varovné výstrely, aby schladili ich impulzy. Niektorí svedkovia dokonca uviedli, že pred druhou hodinou ráno došlo k niekoľkým úmrtiam v dôsledku streľby.
Dnes je známe, že túto katastrofu by mohlo prežiť oveľa viac ľudí, ak by bol Titanic vybavený správnym počtom záchranných člnov. Pýcha a klamlivá dôvera jeho konštruktérov spôsobili, že nebolo dosť lodí na záchranu všetkých ľudí v extrémnej situácii. Žiaľ, v tú noc sa stala extrémna situácia a nikto nedokázal napraviť nedbalosť, ku ktorej došlo pri návrhu lode. Na začiatku dvadsiateho storočia ešte existovali úplne zastarané predpisy, ktoré počítali s triedením cestujúcich podľa tried.
Ak by sa rozhodlo o postupnej záchrane všetkých, bez nariadeného príkazu by sa zachránilo viac ľudí. V takejto tragickej situácii sa však pamätalo na to, že cestujúci tretej triedy by mali byť oddelení od ostatných. O tom, či niekto prežije, rozhodovala národnosť, pohlavie a trieda, v ktorej cestoval. Najväčšiu šancu na prežitie mali prvotriedni Američania. Niektorí pasažieri išli s loďou ku dnu, niektorí sa po páde do vody utopili, pričom mnohí nedostali pomoc a zamrzli skôr, ako sa k nej dostala.
Loď sa zrazila s ľadovcom okolo 23:40 - 14. apríla. 15. apríla o 2:20 sa loď potopila.