Pražský hrad (alebo Pražský hrad) sa v ničom nepodobá hrdým gotickým baštám, ktoré môžeme obdivovať v mnohých európskych mestách. Viacnásobnými prestavbami stratila svoj pôvodný charakter. Napriek tomu je spolu s Katedrálou svätého Víta jedným z najznámejších architektonických komplexov v Európe.
Stručná história hradu Hradec
Dlho sa v historiografii verilo, že prvý hrad v týchto oblastiach dal postaviť knieža Bořivoj I. Podľa najnovších výskumov sa však predpokladá, že panovník postavil iba malý chrám a vrch Hradčany opevnil až r. jeho syna Spitygneva I. S najväčšou pravdepodobnosťou bol obohnaný dreveným palisádovým hradom. V roku 1003 sa hradu zmocnil Boleslav Chrabrý (ako hovorí český kronikár Kosmas: „prišiel s veľkým poľským vojskom, prišiel do Prahy a vlastnil ju dva roky“), no v dôsledku cisárovho zásahu sa musel z Čiech čoskoro stiahnuť.
Hlavné sídlo Prahy dôkladne prestaval Vratislav II. a jeho nástupcu Przemysla Otakara nahradil kameň. Českí panovníci si však hrad dlho neužili, pretože v r vyhorel rok 1303. Z trosiek ho zdvihol Čechmi milovaný cisár Karol IV. Položil aj základný kameň gotickej stavby Katedrála svätého Víta. Projekt prestavby kráľovského sídla mal na tie časy obrovský rozmach – nečudo, že nebol dokončený ešte za panovníkovho života. Husitské vojny jej realizáciu navyše oddialili, obnovil ju Władysław Jagiellończyk (syn poľského kráľa Kazimíra IV. Jagiellończyka). IN 1618 Prebehla tu druhá pražská defenestácia (troch cisárových mužov vyhodili von oknom), ktorá vyústila do tridsaťročnej vojny. Hrad dal prestavať Rudolf II. Cisár priviedol na kopec veľa alchymistov a astrológov.
Sídlo panovníkov Čiech, čiastočne zničené Prusmi, nechala prebudovať Mária Terézia, ktorá z neho urobila neskorobarokové (s už viditeľnými vplyvmi klasicizmu) sídlo. Pri poslednej prestavbe v 20. rokoch 20. storočia (jej autorom bol Jože Plečnik) boli mnohé ozdobné prvky demontované. Zámok dnes slúži ako múzeum, ale je aj sídlom prezidenta Českej republiky. Keď je hlava štátu na hrade, vlajka je vztýčená na stožiari. Mnoho turistov si Hradčany spája s románom Franza Kafku „Zámok“ – neexistuje však dôkaz, že by sa „Samotár z Prahy“ inšpiroval práve touto stavbou (iná verzia hovorí, že zámok Kafka je sídlom vo Frýdlande). Zaujímavosťou je, že vo filme „Kafka“ (réžia Steven Soderbergh, film voľne založený na živote spisovateľa) sa mohutné Hradczany objavujú pomerne často.
Návšteva Pražského hradu - atrakcie, pamiatky, zaujímavé miesta
Kráľovské záhrady a palác Belweder
Severnú časť hradného komplexu zaberá o Kráľovské záhrady (Královská záhrada) založil Ferdinand Habsburský v 16. storočí. Vďaka kolonizačným tendenciám Európanov sa do Prahy dostalo množstvo zámorských rastlín, stromov a kríkov. V priebehu histórie sa koncept celku mnohokrát menil, a tak dnes nájdeme stavby a architektonické riešenia z rôznych období. V 30. rokoch 20. storočia sa tzv Prezidentský dom a prístup do záhrad bol čiastočne obmedzený.
Medzi najzaujímavejšie objekty v tejto oblasti patria napríklad barokové sochy "Herkules" a "Alegória noci" alebo tzv „spievajúca fontána“ (názov pochádza zo zvuku, ktorý vydáva voda padajúca do špeciálnej nádoby). Azda najzaujímavejšou budovou je Palác kráľovnej Anny (Letohrádek kráľovná Anna) volal omylom Belvedere. Legenda hovorí, že budovu dal postaviť cisár Ferdinand I. pre milovanú manželku Annu Jagellonskú (manželia mali pätnásť detí). Ťažko povedať, koľko pravdy je v tomto príbehu, ale v skutočnosti manželia často bývali v kaštieli. Fasádu budovy zdobili alegorické maľby zhotovené technikou sgrafito. Z nich pramení legenda o darovaní paláca kráľovnej, keďže v jednej zo scén sa našli postavy panovníkov a hrudka „letohradku“ (dnes však mnohí kunsthistorici interpretujú obraz úplne inak). spôsobom). Túto legendu v 19. storočí zastávali českí nacionalisti zdržanliví voči Habsburgovcom (Anne Jagellonskej ako predstaviteľke „slovanskej“ dynastie sa ukázalo, že má bližšie k českému národu). Po zničení 2. svetovej vojny boli sgrafita zreštaurované a pribudlo niekoľko nových postáv (vrátane alegórie industrie s kosákom a kladivom).
Záhrady sú otvorené pre turistov (vstup voľný, dva vchody z ulice U Prašného mosta), informácie o otváracích hodinách nájdete tu: LINK.
Brána a prvé nádvorie
Brána so sochami obrov, ktorou sa vstupuje do areálu hradu, pôsobí väčším dojmom ako samotná neoklasicistická stavba. Ozbrojených obrov vytesal v roku 1786 Ignacy Platzer. Pred vchodom vidíme ďalšiu bránu. Šedá kamenná štruktúra je Matyášova brána (Matyasova brána) pomenované po cisárovi, ktorý vyhnal z nadvlády šialeného Rudolfa II. Pred vchodom na nádvorie stoja strážcovia oblečení v tmavomodrých uniformách. Tu môžeme v určitých časoch pozorovať výmenu stráží.
Druhé nádvorie
Môžete sa k nemu dostať z dvoch strán: Maciejova brána alebo Prašný most (v prípade, že na hrad prichádzame metrom a ideme zo stanice Hradčanská alebo zo zastávky električky Pražský hrad). Pozoruhodné: nachádza sa v centrálnej časti námestia baroková studňa a oválna kaplnka Svätého Kríža. Severné priečelie druhého nádvoria je uzavreté budova zámockej galérie - sú tu zhromaždené fotografie najvýznamnejších európskych umelcov (hoci musíte uznať, že výber je dosť chaotický).
Katedrála a tretie nádvorie
Kým prvé dve nádvoria na návštevníkov príliš nezapôsobia, katedrála poteší takmer každého milovníka gotiky. Efekt je umocnený tým, že hneď pri vstupe do kostola vychádzame na voľné priestranstvo – máte teda dojem, že sa budova pred nami objaví náhle a prudko. St. Víta bola budovaná stovky rokov a spája prvky gotického a neogotického štýlu. Hoci sa to môže zdať zvláštne, jeho dve predné veže boli postavené pomerne neskoro, v devätnástom storočí. Väčšina chrámov je dielom stredovekých majstrov Petra Parléra a Mateja z Arrasu. Za návštevu kostola sa platí, ale do prednej časti chrámu môžete vstúpiť zadarmo.
Bazilika a kláštor svätého Juraja
Ťažko dnes povedať, kde sa nachádzal prvý chrám kniežaťa Bořivoja, no na tomto mieste bol postavený jeden z najstarších kostolov na Hradčanoch. Založil ho okolo roku 920 n. l. Vratislav I. Bol tu postavený prvý český ženský kláštor a mnohé kniežatá dávali svoje dcéry na výchovu. Podobu podobnú tej súčasnej dostala bazilika po zničení roku 1142 (vnútorné boje medzi Přemyslovcami). V období renesancie a baroka mu boli dané vlastnosti oboch týchto štýlov. Červená zdobená fasáda nenaznačuje to, čo môžu turisti vidieť vo vnútri – tmavý románsky interiér (je výsledkom rekonštrukcie z 19. storočia). V bazilike sú pochovaní viacerí panovníci z počiatkov českého štátu (vrátane Vratislava I.) a prvá česká svätica – princezná Ludmila. Bola manželkou Bořivoja. Po manželovej smrti sa starala o výchovu svojho vnuka - Wacława (tiež neskoršieho svätca). To viedlo ku konfliktu so svokrou Dragomirou, ktorej sa nepáčilo, že sa Lyudmila hlásila ku kresťanstvu. Na príkaz Dragomira bola svokra uškrtená šatkou (to je atribút Ľudmily v ikonografii). Po potlačení pohanskej rebélie bolo telo Ludmily prevezené do kostola sv. Juraja.
V bývalej kláštornej budove pri bazilike sídlila do roku 2002 Národná galéria so zbierkou českého maliarstva 19. storočia. Pre zlý stav budovy bola zbierka premiestnená do Salmowského paláca. Aký bude jeho osud, nie je známe – katolícka cirkev sa snaží kláštor získať späť.
Zlatá ulička
Pre mnohých návštevníkov je nevyhnutnosťou počas výletu do Prahy. Musím uznať, že malé domčeky zhluknuté pod hradným múrom sú očarujúce, no o pôžitok z prehliadky mesta vás môžu pripraviť davy turistov a premrštené ceny v miestnych obchodoch. Zlatú uličku sa však oplatí navštíviť, najlepšie mimo sezóny, keď v Prahe nie je toľko turistov. Zásobovať sa tu suvenírmi však nemá zmysel – rovnaké (a čo je dôležitejšie lacnejšie) suveníry nájdete aj v iných častiach mesta.
Názov ulice pochádza od židovských zlatníkov, ktorí tu mali v minulosti bývať (ale ťažko povedať, kedy presne sa tak stalo). Je známe, že za vlády šialeného Rudolfa II. boli na uliciach hradu stráže. Z tohto obdobia pochádza legenda o alchymistoch, ktorými sa cisár rád obklopoval a ktorých sa musel usadiť v malých domčekoch. Malé osady zrejme neoslovili hľadačov kameňa mudrcov. Vzbúrili sa proti panovníkovi a žiadali domy s výhľadom do neba a do zámockého parku. Mad Rudolph nariadil, aby ich zavreli do klietok zavesených nad stromami (aby mohli vidieť oblohu a stromy). Našťastie táto krutá rozprávka nemá s realitou veľa spoločného. V devätnástom storočí prevzali malé a stiesnené domy chudobní. Krátko tu žil Franz Kafka. Hoci životné podmienky umelcovi zdraviu nepriali, pobyt na ulici si vraj veľmi užíval – veľa času mohol tráviť so svojou milovanou sestrou Ottlou.
Veža Daliborka a Čierna veža
Zlatá ulička končí malým priechodom, z ktorého vystupujeme na tzv veža Daliborka. Bol založený v časoch Władysława Jagiellończyka a slúžil ako väznica. Názov zrejme pochádza od prvého väzňa – rytiera odsúdeného na smrť za úkryt odbojných roľníkov. Legenda hovorí, že v cele hral na husliach tak krásne, že do veže prichádzali davy mešťanov počúvať hudbu. Žiaľ, Daliborovi to život nezachránilo.
Na pravej strane môžete vidieť tzv Čierna veža, ktorá bola kedysi aj väzením. Zaujímavosťou je, že jej súčasný názov je neskorší, pretože budova sa pôvodne volala Zlatá.
Starý kráľovský palác
Z tretieho nádvoria sa dostaneme na Starý kráľovský palác. Práve tu sa už od stredoveku konajú plesy a turnaje. Prvú stavbu mal na tomto mieste postaviť knieža Sobiesław Przemyślida. Potom, po požiari, palác prestavali Przemysl Otakar II. a Karol IV. Z okien tejto budovy v roku 1618 predstavitelia českej šľachty hádzali cez okno cisárskych miestodržiteľov. Pád prežili hodnostári, pretože spadli na hromadu odpadkov (hoci po Európe kolovala historka, podľa ktorej vyhnaných zachránila Božia Matka). Táto udalosť s názvom Druhá defenestrácia znamenala začiatok mimoriadne krvavej tridsaťročnej vojny.
Samotný palác síce dnes na turistov veľký dojem nerobí, no za pozornosť stojí aspoň dve miestnosti. Najväčší z nich sú Władysławowská sála. Táto neskorogotická stavba zaujme nezvyčajným stropom, ktorého klenby sú usporiadané do kvetinových tvarov. Druhou palácovou kuriozitou sú Konské schody. Vzhľadom na to, že sa v paláci konali turnaje, vznikli dostatočne široké schody, aby do sál mohli vchádzať rytieri na svojich koňoch.
Lobkovický palác
Palác dal postaviť Jaroslav z Pernštejna, kráľovský kancelár. Budovu zdedila šľachticova dcéra, ktorá sa vydala za predstaviteľa Lobkowiczovcov. Po druhej pražskej defenestrácii majitelia paláca ukryli cisárových ľudí vyhodených z okna. Ako sa ukázalo, nasadili správnu kartu – cisár vyhral bitku pri Bielej Góre a dobyl Prahu. Objekt zostal majetkom rodiny až do roku 1939, kedy im ho zobrali Nemci. Lobkowiczi ho získali späť v roku 1945, no o tri roky neskôr palác znárodnili komunisti. Až v roku 2002 spravodlivosť zvíťazila a rodina získala ulúpené majetky späť. O päť rokov neskôr tu otvorili múzeum - dnes tu môžete obdivovať najstaršiu a najväčšiu súkromnú zbierku umenia v Českej republike.
Ako sa dostať na hrad?
Hrad je viditeľný už z diaľky a nemali by sme mať problémy s hľadaním cesty k nemu, no pamätajte, že sa k nemu môžeme dostať viacerými spôsobmi. Staré zámocké schody vedú z ulice Pod Bruskou (stanica metra Malostranská) do východnej časti hradu. Nové Zámocké schody vedú z Thunovskej ulice k bráne a na prvé nádvorie. Do hradu môžeme vstúpiť aj zo severu – cez Prašný most. Potom sa dostaneme priamo na druhé nádvorie.