Hoci dnes, viac ako sto rokov po havárii najpopulárnejšej osobnej lode, vieme, čo priamo prispelo k jej potopeniu, neustále sa objavujú nové teórie o nepriamych príčinách kolízií. Nikto nepochybuje o tom, že Titanic sa potopil po tom, čo plnou silou narazil do ľadovca, no objavili sa nové zistenia, ktoré vysvetľujú, prečo sa loď tak rýchlo plavila cez nebezpečné ľadové pole.
Dokazujú, že ľudia zodpovední za bezpečnosť pasažierov zatajili skutočnosti, ktorých odhalenie by určite viedlo k zrušeniu plavby. Dnes sa zdá, že tlak na splnenie očakávaní vkladaných do tohto výnimočného plavidla zatienil pragmatický pohľad na hromadiace sa problémy. Ak k tomu pripočítate slávu nezničiteľnej stavby, z ktorej sa tešil Titanic, dostaneme plán plavby, ktorej úspech do značnej miery závisel od rozmarov osudu. Bolo rozhodnuté veriť, že Titanic bude mať na svojej prvej plavbe šťastie, ale až do jeho fatálneho konca nebude priaznivé.
Dokument írskeho výskumníka Titanicu Senana Molonyho, ktorý propagoval National Geographic, vrhá nové svetlo na tragédiu Titanicu. Všetko sa to začalo, keď sa v jednom z aukčných domov našli fotografie lode, ktorú John Kempster nafotil v Belfaste. Tieto fotografie jasne ukazujú dlhú čiernu škvrnu na pravej strane trupu, presne na tomto mieste, ktorá bola neskôr roztrhnutá ľadovcom. Táto škvrna okamžite zaujala vedcov. Špekulovalo sa, že môže ísť o odraz objektu, ktorý sa v tom čase vznášal na vode a nebol zahrnutý v zábere, no analýza túto teóriu vylúčila. Oveľa pravdepodobnejšie bolo predpokladať, že na palube bol od samého začiatku veľký požiar.
Fred Barret, hasič z Titanicu, ktorého svedectvo bolo odhalené, vypovedal, že posádka skutočne musela bojovať s ohňom v Belfaste. Vedenie lodnej linky White Star Line sa však nechcelo vystaviť pobúreniu ľudí, ktorému by sa určite nevyhli, a tak sa rozhodlo ísť na plavbu bez zmeny cestovného poriadku. Preto bolo rozhodnuté zachrániť dobré meno rodovej línie a riskovať tak životy viac ako dvetisíc ľudí.
Keď loď opustila prístav Southampton, v celej Británii došlo k štrajku baníkov a uhlie bolo dočasne luxusnou komoditou. Keď sa na palube Titanicu samovoľne vznietilo uhlie, hasiči pozbierali tlejúce nugety a v rýchlosti ich hodili do kotlov. Nie je teda pravda, že kapitán Edward Smith plával závratnou rýchlosťou, pretože chcel vytvoriť rekord v prekročení Atlantického oceánu. Titanic sa rútil ľadovým poľom, pretože kapitán rozhodol, že horiace uhlie treba okamžite hodiť do pecí. V dôsledku toho sa tam prepravilo viac materiálu, ako bolo potrebné, a loď sa vyvíjala nebezpečnou rýchlosťou.
V zložení paliva asi desiatka hasičov nedokázala skrotiť narastajúci požiar. Vysoká teplota mala za následok nielen tmavú škvrnu na vonkajšej strane lode, ale aj vážne oslabenie celej konštrukcie v tomto mieste. Predelová stena, ktorá by inak udržala loď nad vodou, bola o viac ako sedemdesiat percent slabšia v dôsledku teplôt dosahujúcich 1000 stupňov Celzia.
Vedci tvrdia, že nebyť požiaru, Titanic by i tak išiel dole kopcom. Oheň a oslabená oceľová konštrukcia však spôsobili, že sa loď naplnila vodou oveľa rýchlejšie. K žiadnej tragédii by nedošlo, keby úrady White Star Line netrvali na tom, aby bola plavba nemilosrdná. A ak by Titanic opustil Belfast, ale nepohltil by ho požiar, ľadovec by narazil na pevnú konštrukciu, loď by sa začala napĺňať vodou, ale takým tempom, že väčšina ľudí by čakala na pomoc z Carpathie.