Circus Maximus (poľsky: Najväčší cirkus) bola jednou z najväčších a najpôsobivejších budov v starovekom Ríme.
Aj keď sa do našich čias zachovali len jeho pozostatky, oplatí sa o ňom dozvedieť viac a prejsť sa po parku vytvorenom na jeho ruinách, ktorý nám umožní vizualizovať pôvodné rozmery tohto kolosu.
Cirkusy v starom Ríme
Starí Rimania si užívali krvavé verejné vystúpenia. Gladiátorské súboje boli najobľúbenejšie, no neboli až tak podradné preteky vozovktoré boli organizované na zariadeniach tzv cirkusy, ktoré sú obdobami gréckeho hipodrómu.
Všetky cirkusy postavené v rímskom svete zdieľali rovnaký systém a líšili sa len rozmermi. Pozostávali z pretekárskej dráhy a publika. Boli postavené na pôdoryse predĺženej elipsy s odrezanou jednou z krátkych strán, kde sa nachádzala monumentálna vstupná brána s stajne (carceres)ktoré sú usporiadané tak, aby každé z družstiev malo na štarte rovnakú šancu.
Základom cirkusu bola dráha z utlačenej zeminy, predelená nízkym múrikom obkoleseným družstvami tzv sa točí (doslova chrbtica alebo kosť). Zdobili ho oltáre zasvätené rôznym božstvám, fontány, sochy a obelisky. Na koncoch chrbtice sa nachádzali kónické palice tzv metami (metae)ktoré rýchle vozne otočili.
Hľadisko (kavea) tvorili rady lavičiek vybudovaných na amfiteátroch pozdĺž trate (okrem zrezaného oblúka so stajňami). Cisári obdivovali okuliare zo špeciálnej schránky tzv pulvinar.
Circus Maximus: história, umiestnenie, rozmery
Circus Maximus bol najstarší a najväčší cirkus v Ríme (ako aj v celom rímskom svete), aj keď nie jediný. Okrem neho sa prehliadky organizovali aj v: Cirkus Flaminius na Marsovom poli, Neronov cirkus (tiež nazývaný Caligulov cirkusktorý existoval na mieste dnešného Vatikánu) a Cirkus Maxentius na Via Appia (jej fragmenty sa zachovali dodnes).
História Circus Maximus môže siahať až ďaleko 6. storočie pred Kristom a vláda kráľa Tarquinius Starý. Bol vztýčený po celej dĺžke údolia rozprestierajúceho sa medzi vrchom Aventine a pahorkom Palatine. Najstaršie a spočiatku jediné predstavenie, ktoré sa tam konalo, boli preteky organizované pri tejto príležitosti Rímske hry (Ludi Romani), čo je každoročná septembrová oslava na počesť Jupiterov najlepší a najväčší. Postupom času sa počet hier, ktoré sa konali v Ríme, výrazne zvýšil, rovnako ako využitie najväčšieho cirkusu.
Najstaršia verzia cirkusu bola oveľa skromnejšia ako jeho konečná podoba a bola celá z dreva. Postupne však boli drevené stavby, počnúc stajňami, nahradené kamennými. Medzi A so storočím pred Kr a začiatkom 2. storočia nášho letopočtu Najväčší cirkus bol niekoľkokrát prestavaný. K jeho konečnému vzhľadu prispelo: Július Caesar, Octaviana Augusta, Claudius (ktorí dali postaviť nové mramorové stajne a pozlátené bronzové stĺpy), Vespasiana a Trajan. Na prelome 1. a 2. storočia by sa tribúny Circus Maximus zmestili 250 000 a 300 000 divákov, čo je päť až šesťkrát viac ako slávne Koloseum.
Samotná trať bola okolo 540 m a široký naokolo 80 m. Mal dvanásť (šesť na každej strane) stajní a štartovacích boxov. Publikum s tribúnami obsadené dodatočne 30 m široký a dokonca aj dosiahnutý 28 m výšky. Rozmery celej konštrukcie boli podobné ako 600 m dĺžka a 140 m šírka. Cisárska tribúna (pulvinár), zdobená sochami božstiev, bola na palatínskej strane.
Málo sa vie o detailnom vzhľade chrbtice, ale dodnes prežili dva egyptské obelisky, ktoré ju zdobili. Jeden z nich je datovaný o hod 1280 pred n. l. a pochádza z Egypta Heliopolisa do Ríma ho priviedli na príkaz Octaviana Augusta. Stál na východnej strane chrbtice sv. 10 pred Kr. IN 1587 bolo to nastavené Piazza del Popolo. Druhý obelisk, pôvodne stojaci v strede chrbtice, dnes nájdeme v Lateráne. Je to najväčšia zachovaná stavba svojho druhu, aká bola kedy prinesená do Večného mesta – jej majestátnosť je 32 m pri hmotnosti 522 ton. Zaujímavé je, že do Ríma prišlo až v r 357 rokovhoci podľa plánu Konštantína Veľkého mala stáť v Konštantínopole.
Circus Maximus slúžil na 6. storočie. Posledné preteky organizoval kráľ Ostrogótov Totila v 549 rokov. Následne bol areál opustený a chátral. Počas stredoveku bola využívaná ako orná pôda a v r XIX storočia územie prevzali priemyselné podniky.
Preteky kočov (a iné predstavenia)
Hlavné využitie Circus Maximus bolo v pretekoch vozov, aj keď sa niekedy používal aj na organizovanie lovu divých zvierat alebo ako aréna pre gladiátorské zápasy. Vozy poháňal jeden furman a ich triedy sa líšili v počte zapriahnutých koní. Najpopulárnejšie boli preteky nazývané štvorkoňové vozy štvorkolkyale boli aj obojstranné bigi a trojkoňový trigy (občas sa organizovali aj koče s piatimi alebo ôsmimi koňmi).
Obyčajne sa furmani verbovali z otrokov, ktorí si mohli vydobyť slobodu dobrými výkonmi. Povolanie furmana, ak toto bolo dobré, mu zaručovalo vysokú životnú úroveň, pretože najlepší z nich veľa zarábali a tešili sa veľkej obľube. Jeden z najtalentovanejších vodičov bol jeden Gaius Apuleius Diocles. Vraj sa mu počas celej kariéry darilo stáť na stupňoch víťazov 2900 krát! Oveľa horšie vyzeral každodenný život menej talentovaného furmana, keďže mnohí z nich zomreli na trati alebo dostali za účasť na pretekoch zaplatené so zdravotným postihnutím.
Najbežnejšia bola vzdialenosť pretekov na vozoch sedem kôl. Po signáli na štart sa závory v stajniach zdvihli a koče sa dali do pohybu. Na oboch koncoch otočky boli vtedy informačné tabule. Boli to vysoké podstavy s kamennými vajíčkami na jednej strane a kamennými delfínmi na druhej strane. Po každom polkruhu boli tieto predmety striedavo odstraňované, čo uľahčilo sledovanie aktuálneho kola.
Furman sa súťaže nemohol zúčastniť sám. Musel súťažiť za jeden zo štyroch tímov reprezentujúcich zväzy udržiavajúce stajne, ktorým sa fandilo rovnako ako dnešným futbalovým klubom. Ich názvy priamo odkazovali na farbu tuník, ktoré mali hráči na sebe. Takže boli: biela, červená, modrá a zelená. Rivalita sa však odohrávala najmä medzi poslednými dvoma.
Circus Maximus dnes
V prvých desaťročiach predchádzajúceho storočia sa v Circus Maximus uskutočnili archeologické vykopávky a údolie bolo vyčistené od stredovekých a ranonovovekých budov. Potom sa celý areál premenil na verejný park, ktorý existuje dodnes.
Počas vykopávok však nebolo odkrytých veľa starovekých pozostatkov. Niektoré z nich (napríklad fragmenty dvanástich štartovacích brán) boli okamžite zakopané, zatiaľ čo iné sú stále skryté hlboko pod zemou (základňa samotnej chrbtice môže byť až 9 m pod súčasnou úrovňou terénu). Jediné viditeľné fragmenty starobylej stavby sú na južnom konci parkovej časti.
Moderný park zaberá podobnú plochu ako cirkus, ktorý na tomto mieste býval, a jeho rozmery nám umožnia uvedomiť si ohromnosť dnes už neexistujúcej budovy. Ťažko si však predstavíme dispozíciu pôvodného cirkusu – v tomto prípade môže byť o niečo lepšou možnosťou návšteva ruín Cirkus Maxentius na Via Appia.
Circus Maximus radi navštevujeme aj z iného dôvodu – v jeho areáli sa nám naskytne príjemný pohľad na zvyšky palatínskych stavieb.
Návšteva Circus Maximus
V minulosti bola jedinou možnosťou, ako navštíviť pozostatky najväčšieho cirkusu, vidieť niekoľko ruín spoza plota. Nejaký čas sa však môžeme po vykopávke prechádzať (po zakúpení vstupenky), a dokonca obdivovať zrekonštruovaný cirkus vďaka okuliare pre rozšírenú realitu. Túto možnosť sme zatiaľ nemali možnosť využiť, no po dobrých skúsenostiach s Domus Aurea a Baths of Caracalla si ju pri najbližšej návšteve Večného mesta určite vyberieme.
Celá prechádzka s okuliarmi a slúchadlami trvá cca 40 minút. Zvukový sprievodca je dostupný aj v angličtine. Viac informácií nájdete tu.
Torre della Moletta: Stredoveká veža uprostred ruín
Jediným neantickým objektom, ktorý zostal pri premene údolia na verejný park, je stredoveká obranná veža Torre della Moletta. Jeho názov odkazuje na mlyn, pretože v stredoveku bola hlavnou úlohou stavby brániť susedný vodný mlyn (zbúraný spolu s ďalšími domami v 30. rokoch 20. storočia).
